Nie všetko musí byť v rovnováhe

Existuje predstava dospelého človeka, ktorý má všetko krásne v rovnováhe.

Prácu.

Rodinu.

Pohyb.

Priateľov.

Zdravé jedlo.

Osem hodín spánku.

Čistú domácnosť.

Sebavzdelávanie.

A pravdepodobne každú nedeľu pripravuje jedlo na celý týždeň do dokonale popísaných sklenených krabičiek.

Neviem, kto ten človek je.

Ale ja to nie som.

A čím som staršia, tým viac si hovorím, že som za to rada.

Urobíme z toho experiment

Keď bol môj chlapček malý, rozhodla som sa diaľkovo študovať informatiku.

Súčasne som pracovala.

A tiež som si povedala, že sa nechcem úplne vzdať športu.

Keby som písala článok o osobnej produktivite, mala by som teraz asi vysvetliť svoj precízny systém riadenia času, rannú rutinu a aplikáciu, v ktorej je každá minúta farebne označená.

Nič také sa nestalo.

Brala som to ako experiment.

Skúsim to.

Keď to nevyjde, tak to nevyjde.

Jediná vec, pri ktorej som mala pocit, že vyjsť musí, bolo podľa možnosti pekné detstvo môjho syna.

Ostatné sa môže nejako preskupiť.

A svete, div sa, ono sa väčšinou preskupilo.

Rovnováha možno vôbec nie je stav

Keď do života pridáte novú veľkú činnosť, prvé týždne často vyzerajú ako otvorenie skrine, do ktorej niekto päť rokov všetko len hádzal.

Zrazu je všetko všade.

Boli týždne, ktoré boli viac o škole.

Do práce som urobila len to najnutnejšie a samozrejme mala výčitky, že robím málo.

Potom boli týždne iné.

A niektoré boli jednoducho mizerné vo všetkých disciplínach súčasne.

Časom mi začalo dochádzať, že rovnováha možno neznamená, že každý deň venujeme presne správne množstvo energie všetkým častiam života.

Možno je to skôr pohyb.

Chvíľu sa nakloníte jedným smerom.

Potom druhým.

A dúfate, že v dlhodobejšom súčte nespadnete.

To už mi pripadá oveľa realistickejšie.

Oddych od práce? Dieťa. Oddych od dieťaťa? Kód.

Celé to obdobie bolo prekvapivo často radostné.

Dokonca som hovorievala, že vlastne stále oddychujem.

Od práce tým, že idem blázniť s malým.

A od prádla, nakupovania, varenia, upratovania a materských povinností zase tým, že otvorím notebook a začnem riešiť úplne iný typ problému.

Zvonku to možno nevyzerá ako oddych.

Ale mozog je zvláštne zariadenie.

Niekedy si od jedného druhu práce naozaj oddýchne iným druhom práce.

Samozrejme len do chvíle, kým neoznámi, že dnes už nebude robiť vôbec nič.

Aj také dni existujú.

Veľká vďaka ľuďom, ktorí stoja niekde kúsok vedľa

Nebol to sólový výkon.

Moja mamina mi v niektorých obdobiach veľmi pomáhala. Trávila čas s malým a ja som vďaka tomu mohla pracovať alebo študovať.

Potom zase prišli obdobia, keď marodovala ona a potrebovala pomoc skôr odo mňa.

A prekvapilo ma, že aj vtedy to nejako šlo.

Inak.

Pomalšie.

V menšom rozsahu.

Ale šlo.

Toto mi príde dôležité pripomínať aj vo všetkých príbehoch o tom, „čo niekto zvládol“.

Za človekom, ktorý niečo zvláda, často stojí niekto, kto uvaril obed, postrážil dieťa, zdvihol telefón, požičal auto alebo len v pravú chvíľu povedal:

„Choď. Ja to tu vezmem.“

Samostatnosť je fajn.

Ale nikto nie sme úplne samostatný projekt.

A potom existujú veci, ktoré si nenaplánujete

Počas toho obdobia sa tiež menila moja partnerská situácia.

Otecko môjho chlapčeka si rovnako ako každý z nás niesol svoje skúsenosti, boľavé miesta a veci, ktoré človek často začne poriadne vidieť až vo chvíli, keď ich život zatlačí na citlivé miesto.

A niektoré z nich sa veľmi premietali aj do nášho spoločného života.

Boli obdobia, ktoré boli naozaj ťažké.

V jednom čase som sa musela postaviť k možnosti, že praktická aj finančná zodpovednosť za náš každodenný život bude na mne.

Nebol to plán.

Ale bol to stav.

A ukázalo sa, že medzi týmito dvoma vetami je dosť veľký rozdiel.

Kedysi som mala tendenciu všetko dlho analyzovať.

Čo som mohla urobiť inak?

Ako som mohla lepšie komunikovať?

Čo ešte opraviť?

Ako ešte pomôcť?

Postupne sa učím, že niekedy je láskavejšie, aj voči sebe, prijať realitu takú, aká práve je.

Nie ako rozsudok navždy.

Len ako východiskový bod pre dnešok.

Dnes má náš vzťah inú podobu než kedysi.

Zároveň som veľmi rada, že po tom všetkom vieme mať zase pekný vzťah ako rodičia nášho chlapčeka, ako priatelia a ako dvaja ľudia, ktorí spolu prešli naozaj dôležitým kusom života.

Neviem, čo presne bude o mesiac, o pol roka, pracovne, osobne, akokoľvek... viem, že by som rada, aby som dokázala vidieť každodennosť ako niečo príjemné, život a svet ako miesto, ktoré stojí za neustály prieskum. Ďalej však nevidím... Život ma už dosťkrát naučil, že toto si aj tak nakoniec vyrieši po svojom.

Šport a možno najdôležitejšia vec, ktorú ma naučil

Pohyb mi pomáhal strašne veľa.

Nie vždy sa mi chcelo.

Vlastne sa mi dosť často nechcelo.

Ale takmer zakaždým, keď som sa dokopala von, nastal po chvíli ten známy moment:

„Prečo som sa zase tak strašne prehovárala? Veď je to skvelé.“ Tá biológia, endorfíny atď. fakt fungujú!

A potom boli iné dni.

Vyrazila som.

Po desiatich minútach zistila, že dnes naozaj nie.

Vrátila sa domov.

Sadla si na gauč.

Dala si niečo dobré.

A mala trochu pocit na hov...

Teda povedzme, že som nebola na vrchole svojej osobnej výkonnosti.

Kedysi by som to brala ako zlyhanie.

Dnes mi pripadá, že možno jedna z najdôležitejších schopností pri návykoch nie je nikdy ich neprerušiť.

Je to vedieť sa k nim vrátiť.

Bez veľkého súdenia.

Bez dramatického „zase som všetko pokazila“.

Jednoducho ste desať dní necvičili.

Dobre.

Tak dnes možno pôjdete.

Alebo zajtra.

Toto pravidlo mi príde použiteľné takmer na všetko.

Štúdium.

Pohyb.

Jedlo.

Spánok.

Prácu.

Možno aj niektoré vzťahy.

Dva obrazy a dve príšerky

Pomáhalo mi tiež občas robiť niečo úplne nepraktické.

Za niekoľko rokov sa mi podarilo namaľovať asi dva obrazy, vyrobiť niekoľko prianí a uháčkovať dve príšerky.

Z hľadiska umeleckej produktivity teda svetová kultúrna scéna zatiaľ nemusí byť nervózna.

Ale bolo v tom niečo dôležité.

Robiť niečo len preto, že to môže byť pekné.

Alebo rozkošné.

Alebo také nešikovné, až vás to rozosmeje.

Nie všetko musí viesť k výsledku, ktorý môžeme dať do životopisu.

Nie všetko potrebuje metriku.

Nie všetko potrebuje monetizáciu.

Niekedy je úplne legitímnym výsledkom hodiny vášho života uháčkovaná príšerka.

Príšerka je dostatočný business case sama osebe.

Najdôležitejšia jednotka možno nie je deň

Myslím, že jedna z vecí, ktoré mi celé obdobie školy, práce a materstva dalo, je iný pohľad na čas.

Máme tendenciu hodnotiť sa po dňoch.

Dnes som urobila málo.

Dnes som necvičila.

Dnes som sa neučila.

Dnes som nebola dosť trpezlivá.

Dnes som odpovedala len na polovicu vecí.

Lenže jeden deň je strašne malá vzorka.

Niekedy máte výborný týždeň.

Potom príde týždeň, ktorý je výkonovo úplne „nič moc“.

Možno však práve vďaka nemu zvládnete ďalšie dva mesiace.

Ľudský život sa nedá držať vo všetkých oblastiach v nejakej dokonale úzkej tolerancii.

Nie sme výrobná linka.

A aj výrobné linky majú odstávky.

„Všetko sa dá, keď sa chce“ už hovorím opatrnejšie

Kedysi sa mi páčilo:

Všetko sa dá, keď sa chce.

Dnes by som povedala skôr:

Často sa dá viac, než si myslíme. Ale nie vždy všetko a nie vždy teraz.

Človek môže chcieť akokoľvek veľmi a aj tak nemať zdravie, peniaze, pomoc, bezpečie alebo podmienky.

Nechcem človeku, ktorý sotva drží hlavu nad vodou, vysvetľovať, že málo chcel.

Ale zároveň som sama niekoľkokrát zažila, že niečo, čo vyzeralo nezvládnuteľne, sa nakoniec dalo zvládnuť.

Len nie tým spôsobom, aký som si pôvodne predstavovala.

Pomalšie.

Nedokonale.

S pomocou.

S prestávkou.

S niekoľkými zlými týždňami uprostred.

A niekedy je práve toto „nedokonale“ oveľa udržateľnejšie než snaha robiť všetko správne.

Superhrdinovia nie sú...

Na superhrdinské príbehy veľmi neverím.

Podozrievam všetkých „nezastaviteľných“ ľudí, že majú tiež dni, keď hľadajú telefón, zatiaľ čo ho držia v ruke, tri dni neodpovedia na správu a na večeru zjedia niečo veľmi diskutabilné nad kuchynskou linkou.

Ja rozhodne áno.

A preto mi dnes pripadá oveľa užitočnejšie nevedieť byť nezastaviteľná.

Ale vedieť sa po zastavení znova rozbehnúť.

Nemusíte každý deň vyhrať.

Niekedy stačí jeden deň nepovýšiť na rozsudok nad celým životom.

Dať si niečo dobré.

Vyspať sa.

A zajtra zase o kúsok.