Moja cesta nikdy nevedela chodiť rovno

Keby sa ma niekto pred rokmi spýtal, či zo mňa raz bude vývojárka, pravdepodobne by som odpovedala niečo veľmi sofistikované v zmysle:

„Čože?“

Moja cesta k IT totiž nikdy nevedela chodiť rovno.

A čím som staršia, tým viac si myslím, že je to vlastne dobre.

Najprv boli skrutky

Veľkú časť detstva som strávila niekde medzi garážou, dielňou a ľuďmi, ktorí mali potrebu stále niečo vyrábať, opravovať alebo rozoberať.

Strýko, dedko, bratranec.

Všetci technicky zapálení.

Dodnes si vybavujem vôňu riedidla, krabičky plné skrutiek a matičiek a najrôznejšie súčiastky, pri ktorých som potrebovala zistiť, na čo sú.

Preberala som ich, niečo podávala strýkovi a súčasne ho zásobovala svojimi filozofickými úvahami približne na úrovni nesmrteľnosti chrústa.

Veľmi sa mi páčila jedna vec:

že vezmete kopu malých kúskov, z ktorých každý zvlášť vyzerá takmer bezvýznamne, dáte ich správne dokopy... a vznikne niečo veľké, čo funguje.

Keď sa na to pozerám spätne, programovanie je vlastne veľmi podobná činnosť.

Len je pri ňom obvykle menej riedidla.

Prvý kariérny plán: hlavne sa vedieť postarať sama o seba

Moji rodičia boli rozvedení. Mamina pracovala na zmeny v priemysle, tato žil v Bulharsku a kvôli rozdielnym životným podmienkam nemal veľké možnosti prispievať na moje štúdium.

Peniaze som preto odmala vnímala ako niečo, okolo čoho môže vznikať stres.

A tiež som mala pomerne silnú potrebu nebyť pre nikoho príťažou.

Len čo to šlo, začala som brigádovať.

Sklad v supermarkete.

Pokladňa.

Neskôr práca pre tetu, pri ktorej som sa začala hrať s webovkami a e-shopom.

Z dnešného pohľadu mi pripadá zaujímavé, koľko človeka naučia práve práce, ktoré potom v životopise píše najmenším písmom.

Ako hovoriť s ľuďmi.

Ako fungovať, aj keď vás niečo práve nebaví.

Akú cenu má váš čas a váš pocit naplnenia vs. peniaze.

A tiež ako spoznať, že nejakú prácu obdivujete, ale naozaj ju nechcete robiť ďalších štyridsať rokov.

Čo ma privádza k účtovníctvu.

Obchodka, bankovníctvo a matematická analýza, ktorá to celé pokazila

Po obchodnej akadémii som nastúpila na matematiku a ekonómiu so zameraním na bankovníctvo.

A stala sa drobná chyba.

Najviac ma tam začala baviť matematická analýza.

Hneď na začiatku školy som si našla prácu v účtovníckej firme a rýchlo zistila, že mám obrovský rešpekt k ľuďom, ktorí sú schopní robiť účtovníctvo celý život.

Ja som totiž nebola. Teda, aspoň som dúfala, že nájdem spôsob, ako nebudem musieť.

Nebola to zlá práca.

Len tam chýbal ten zvláštny pocit, ktorý som mala pri veciach, ktoré ma naozaj bavili: že vám niečo zrazu zacvakne, začne dávať zmysel a vy potrebujete vedieť ešte o kúsok viac.

Do toho som sa vďaka DnD dostala medzi partiu ľudí, kde bolo podozrivé množstvo fyzikov.

Mimochodom, pôvodne sa mi podarilo zohnať asi desať dievčat, že budeme hrať.

Po niekoľkých sedeniach zostala jedna.

Zvyšok boli chalani.

Dodnes celkom neviem, ako k tej transformácii došlo.

Každopádne som vďaka nim zase začala premýšľať o fyzike. Mala som ju vždy rada, matematika tam bola tiež a celé to bolo blízko tomu môjmu detskému „vedátorstvu“. A navyše, tým, že som chodila na obchodku... v žiadnej časti školského reťazca nebola možnosť mi to zoškliviť.

A tak som si povedala:

Účtovníčkou môžem byť v najhoršom prípade aj bez tejto konkrétnej vysokej.

Čo keby som to skúsila inak?

Podala som si prihlášku na bioinformatiku a biofyziku.

Vyhrali laborky.

Biofyzika bola lunapark pre moju dušu

A nemohla som urobiť lepšie.

Biofyzika pre mňa bola niečo ako intelektuálny lunapark.

Matematika. Fyzika. Biológia. Prístroje. Experimenty. Ľudia schopní s úplnou vážnosťou dlho diskutovať o niečom, pri čom väčšina rozumných hláv zaspí po tretej vete a vďačne zabudne na existenciu tej témy.

Pracovala som tiež v centre popularizácie vedy, začínala som na oddelení chémie. Pretože, prečo si pliesť hlavu niečím, čo študujem. Radšej budem robiť to, čomu vôbec nerozumiem. A naposledy si pamätám pani Jurečkovú, ako v ôsmej triede zráža spolužiakom hlavy za neznalosť tých siedmich trpaslíkov, -ný, -natý, -itý, -ičitý...

Potom sa pridalo aj oddelenie "Svetlo a tma", fyzika... a robili sme tiež science shows.

A keď robíte science shows dostatočne dlho, raz jednoducho začne niečo horieť.

V mojom prípade obočie a ofina.

Na pódiu.

Pri experimente s propán-butánom.

V hoteli, kde máte pocit, že sa musíte ospravedlniť aj kobercu, že na podlahe tiež stojíte. Na medzinárodnej konferencii plynárov. Trochu sebairónie osudu.

Nebudem zachádzať do technických detailov, snáď len toľko, že kolega nechal kvôli atmosfére horieť sviečku z predchádzajúceho experimentu. A priblížil ju kompozične esteticky blízko k miske plnej mydlových bubliniek a propán-butánu.

Horiace vlasy mimochodom naozaj smrdia.

Dobrá správa je, že dorastajú.

Ale hlavne som tam spoznala úžasných ľudí. Spolužiakov, učiteľov, priateľov, z ktorých s niektorými mám blízky vzťah dodnes.

Bolo to krásne obdobie.

A potom sa život zase trochu preskupil.

Afrika, mor a rozhodnutie zostať doma

Posledný rok bakalára bol náročný.

Na škole prebiehali pomerne divoké organizačné spory. V rodine sme počas krátkeho času prišli o niekoľko blízkych ľudí a mamina mala vážny úraz.

V tom čase som mala možnosť vycestovať na stáž, kde by som sa venovala výskumu Yersinia pestis.

Áno.

Mor.

Pre človeka s mojím druhom zvedavosti veľmi lákavá záležitosť.

Lenže som vedela, že tentoraz nechcem odísť.

Že babka nebude v mojom živote navždy. Že chcem byť chvíľu blízko rodiny.

Niektoré rozhodnutia možno nevyzerajú optimálne v životopise.

Ale aj tak môžu byť správne.

S čerstvým bakalárom som teda začala hľadať prácu bližšie k odboru a prihlásila sa už len na diaľkové štúdium.

Poslala som životopis do farmaceutickej firmy.

A do IT (aj na biofyzike nás neminul python v rámci matematickej analýzy - vďaka, Tom, nejaké céčkové predmety s C++ atď.)

IT sa ozvalo skôr.

Niekedy sú zásadné kariérne križovatky skutočne takto sofistikované.

Prvá IT práca a jedna menej technická lekcia

Prvý rok som pracovala vo firme, ktorá vyvíjala okrem iného systémy pre štátne a technické zákazky.

Bol tam veľmi fajn kolektív a naučila som sa veľa.

Zároveň som prvýkrát výraznejšie narazila na niečo, s čím sa z času na čas stretávam dodnes:

nie všetko sa dá opraviť ešte väčšou snahou.

Niekedy sa v komunikácii niečo pokazí a je správne pýtať sa:

Čo som mohla urobiť lepšie?

Je to dobrá otázka.

Len nie je dobrá vždy.

Existujú totiž situácie, keď urobíte, čo viete, a ďalšie analyzovanie už nevedie k lepšiemu riešeniu, len k tomu, že na seba prevezmete zodpovednosť aj za veci, ktoré nie sú vaše.

Chvíľu som zvažovala ponúkaný prechod na iné oddelenie.

Potom ma však kamarát prehovoril, aby som sa prišla pozrieť do firmy, z ktorej odchádza kvôli sťahovaniu. Vraj sa zmienil šéfovi a ten mi už vypratáva stôl. Panika! Chvíľu som váhala, pretože tam bolo pár otáznikov.

Nakoniec ma však zlákala možnosť dostať sa do výroby.

Takže som pohovor brala tak trochu ako exkurziu.

A potom som vošla do výrobnej haly.

A bolo po mne

Hučanie strojov.

Dopravníky.

Senzory.

Ramená.

Prípravky.

Všetky tie hýbatká, ktoré niečo niekam pošlú, otočia, pridržia, zmerajú alebo skontrolujú.

A na konci vypadne skutočná funkčná súčiastka do auta. Prevažne svetlomet.

Ja som sa do toho prostredia úplne zamilovala.

Možno to bolo tým, že mi pripomínalo svet, ktorý som mala rada odmalička.

Len namiesto garáže predo mnou stála obrovská výrobná hala.

A niekde medzi tými strojmi bol softvér.

MES, alebo keď kód naozaj hýbe vecami

Nastúpila som do oddelenia riešiaceho MES systém, teda Manufacturing Execution System.

Zjednodušene je to vrstva niekde medzi veľkými podnikovými systémami typu SAP a PLC, ktoré už priamo riadia samotný stroj.

MES potrebuje vedieť napríklad:

čo sa má vyrábať,

čo kam patrí,

koľko čoho máme,

kadiaľ konkrétny diel prešiel,

ako dlho operácia trvala,

a či bol správny komponent namontovaný tam, kam mal.

Pre dieťa, ktoré kedysi preberalo skrutky a skúmalo, čo patrí k čomu, to bolo takmer podozrivo presné zamestnanie.

Navyše softvér zrazu nebol abstraktná vec schovaná niekde v počítači.

Mal fyzické dôsledky.

Keď niečo nefungovalo, niekde mohol čakať materiál, operátor alebo kus výrobnej linky.

Keď všetko fungovalo správne, výroba sa hýbala ďalej.

Z mojej plánovanej exkurzie bolo nakoniec päť rokov.

Jedna z reštrukturalizácií Mr. Covida

Pôvodne to bola pozícia spojená s cestovaním po závodoch po svete.

Covid to dosť zmenil.

Kopa vecí, o ktorých sme boli presvedčení, že sa musia riešiť na mieste, sa zrazu nejako musela vyriešiť cez internet.

A dosť často to šlo.

Cestovalo sa teda oveľa menej.

Na Slovensko sme však chodili ďalej a tam to bolo veľmi fajn.

Skvelí kolegovia, krásna krajina, cyklotrasy, hrad, koliby a ozajstné slovenské halušky.

A mačky.

Vo vonkajšej časti jedného závodu pobehovali mačičky.

Takže ste mohli riešiť incident vo výrobe, databáze alebo nejakú integráciu a cestou von stretnúť chlpatého kolegu, ktorého celý problém zaujímal približne nula percent.

Veľmi zdravý prístup k práci.

Nakoniec to možno neboli odbočky

Neskôr, už ako mama, som si povedala, že keď v informatike pracujem, mohla by som si ju aj poriadne doštudovať.

Tak som sa popri materstve a práci pustila diaľkovo do informatiky.

A zrazu mi začalo dochádzať, že veci, ktoré zvonku vyzerajú ako úplne chaotická postupnosť rozhodnutí, spolu vlastne celkom súvisia.

Obchodka.

Matematika.

Biofyzika.

Experimenty.

Popularizácia vedy.

Weby.

Výroba.

MES.

Vývoj.

Systémové premýšľanie.

Keby som svoju kariéru nakreslila ako mapu, vyzerala by trochu ako questová línia v RPG, ktorú hráč z nejakého dôvodu plní úplne v zlom poradí.

Ale spätne mi dáva zmysel.

A práve preto už veľmi neverím na stratený čas.

Niektoré veci sa vám vrátia až o desať rokov.

Niečo, čo sa naučíte v matematike, použijete pri programovaní.

Niečo z laboratória pri debugovaní.

Niečo z pokladne pri komunikácii s človekom.

A niečo z nepodarenej pracovnej situácie vo chvíli, keď potrebujete spoznať, že ďalšie úsilie už nie je vytrvalosť, ale len odmietanie odísť.

Nemusíte mať v osemnástich jasno.

Ani v tridsiatich.

Nemusíte vyhodiť všetky predchádzajúce skúsenosti len preto, že ste zmenili odbor.

Odbočka nie je automaticky chyba.

A zvedavosť nie je kariérna porucha.

Niekedy len dlho zbierate jednotlivé skrutky.

A až po rokoch zistíte, čo sa z nich vlastne stavalo.