Bolesť sa nedá merať pravítkom

Moja babka nevedela robiť motivačné prejavy.

Bola skôr typ človeka:

„Nefňukaj.“

„Rýchlo.“

„Tak nech to už je.“

A potom vám dala najesť.

V jej podaní existoval zvláštny pomer drsnosti, praktickosti a lásky, aký som už u nikoho iného celkom nezažila.

Prežila veľmi náročné detstvo a myslím, že v nej zostalo presvedčenie, že život býva ťažký, ale človek ho nemusí stále komentovať.

Treba urobiť, čo sa dá.

Postarať sa o svojich ľudí.

A keď je niekto hladný, najprv mu dať najesť a filozofovať môžeme potom.

Nikdy mi nepovedala:

„Nie si jediná, kto prežíva bolesť. A nie si jediná, kto ju dokáže zvládnuť.“

Ale nejako presne toto hovorila všetkým ostatným.

Bola som jedináčik, ktorý vlastne nikdy nebol sám

Nemala som súrodencov.

Ale mala som deti strýkov a tiet, kamarátov zo susedstva a okolo seba dosť ľudí na to, aby som pocit jedináčika veľmi nepoznala.

Hrávali sme sa na špiónov.

Na vedcov.

Jazdili sme na bicykloch a korčuliach.

Stavali sme bunkre.

A samozrejme sme viedli veľmi vážne geopolitické konflikty so znepriatelenou detskou partiou, ktorá nám ich chcela zbúrať.

Bývali tam babka s dedkom a ja som u nich trávila veľa času, pretože mamina pracovala na zmeny.

Tato bol v Bulharsku.

Moje detstvo preto existovalo tak trochu v dvoch svetoch.

V Bansku bolo detí všade plno

Môj tato pochádza z Bulharska a veľký kus jeho rodiny žije v Bansku.

Dnes je Bansko známe lyžiarske mesto plné ľudí z rôznych kútov sveta.

Moje detské Bansko však vyzeralo inak.

Podomácky vyrobené povozy.

Kone.

Práca na poli.

Susedia, ktorí si navzájom pomáhali.

Dedko a somárik idúci do lesa po drevo.

A hlavne obrovské bandy detí.

Desať, pätnásť detí pobehujúcich v letnej horúčave po celom meste až hlboko do večera.

Starší sa automaticky starali o mladších.

Áut bolo výrazne menej.

Detí výrazne viac.

Mala som napríklad tri roky a bulharčinu som po dlhšom pobyte v Česku zase trochu pozabudla.

Takže som komunikovala rukami, nohami a výrazom tváre.

Ukazuje sa, že trojročné deti nepotrebujú na spoločné dobrodružstvo príliš prepracovaný komunikačný protokol.

Bansko bolo trochu špinavšie, trochu divokejšie a veľmi živé.

Na niektorých cestách ste medzi kravskými hovienkami poskakovali približne ako Mario.

Dnes sú tie cesty iné.

Ale susedia, ktorých tam poznám, majú stále niečo z vtedajšej blízkosti.

Keď prídete po dlhom čase, zaujíma ich, ako sa máte.

Naozaj zaujíma.

Možno preto mám rada hory

Bansko leží v horách.

A môj český dedko bol tiež neodraditeľný horal.

Celý život mal veľké problémy so srdcom.

Tieto srdiečkové problémy som našťastie nezdedila, ale tá vandrovnícka choroba... tá je moja.

Všetka česť dedkovi, vzhľadom na zdravie mal na pokojný život kopu veľmi dobrých dôvodov, a aj tak ho to stále ťahalo niekam do kopca.

Asi aj preto ma fascinujú ľudia ako Dina Štěrbová, Klára Kolouchová alebo Renata Chlumská.

Nielen preto, kam dokázali vyliezť.

Skôr preto, že v horách krásne vidno niečo, čo platí aj dole:

nemôžete celkom rozhodovať o podmienkach.

Počasie sa nepýta.

Hora sa nepýta.

Telo sa niekedy tiež nepýta.

Môžete len pozorovať, čo práve je, a podľa toho urobiť ďalší krok.

Alebo sa otočiť.

Aj otočiť sa je niekedy správne horolezecké rozhodnutie.

To sa mi páči.

Dlho som si myslela, že ostatní svetu rozumejú

Možno to poznáte.

V detstve som mala pocit, že dospelí približne vedia, čo robia.

Že rozumejú svetu.

Peniazom.

Vzťahom.

Práci.

Tomu, prečo sa ľudia správajú tak, ako sa správajú.

A ja len ešte nemám prístup k nejakému manuálu.

Postupne som zistila dve veci.

Po prvé: žiadny manuál zrejme neexistuje.

Po druhé: ani dospelí často nevedia.

Moji rodičia mali svoj vlastný ťažký príbeh.

Hádali sa.

Mamina sa nakoniec rozhodla odísť a zostali sme v Česku.

Tato žil ďalej v Bulharsku.

Dlho som niektoré veci vnímala hlavne z pohľadu dieťaťa, ktoré má pocit, že za to môže... malo by to nejako napraviť.

Čím som staršia, tým viac však dokážem popri tom vidieť aj druhú rovinu. Ľudia konajú, na koľko môžu... aj vedieť o tom, že môžem viac, ale neurobím to, je nejaký náraz na limity. Ľudia to často nemyslia zle, len nedokážu inak. Nemá to logiku, aspoň nie pochopiteľnú pre tých zvyšných sedem miliárd ľudí. Unikátny odtlačok danej mysle.

My, ani naši rodičia, ani ďalší ľudia okolo...

Nikto sa nenarodí so schopnosťou všetko dokonale zvládať.

Ľudia často robia najlepšie rozhodnutie, akého sú v danej chvíli so svojimi možnosťami schopní.

A niekedy to aj tak bolí ostatných.

Tie dve veci môžu byť pravda zároveň.

Rozumieť neznamená ospravedlňovať

Toto rozlíšenie mi pripadá dôležité.

Môžem chápať, prečo niekto niečo urobil, a stále si myslieť, že to nebolo v poriadku.

Môžem mať niekoho rada a zároveň si nastaviť hranicu.

Môžem vidieť jeho bolesť a zároveň neprevziať zodpovednosť za to, čo s ňou urobí.

Možno práve toto je jedna z najťažších podôb láskavosti.

Neurobiť z človeka zloducha.

Ale ani zo seba záchrannú službu.

Bolesť sa naozaj zle porovnáva

Počas života som stretla kopu ľudí.

Niektorí prešli vecami, pri ktorých si hovoríte:

Ako toto vôbec niekto unesie?

A oni sú láskaví, veselí a robia si ďalej svoje.

Iného človeka dokáže úplne zložiť niečo, čo by niekto zvonku označil za oveľa menší problém.

Ľudský mozog rád porovnáva, triedi... má rád stupnice... zakrúžkuj možnosť.

Lenže takto to určite nie je... je to taký pestrý chuchvalec možností.

Každý človek má iné telo.

Inú psychiku.

Iné skúsenosti.

Inú históriu.

Iných ľudí okolo seba.

Nikdy sa dokonale nenasťahujeme do druhého človeka a nezažijeme jeho svet presne ako on.

Naša najväčšia bolesť je jednoducho najväčšia bolesť, akú poznáme. Rovnako tak tá cudzia.

A to je dosť.

Dva šípy

Mám rada budhistické podobenstvo o dvoch šípoch.

Prvý šíp je bolesť, ktorá priletí zvonku.

Strata.

Choroba.

Rozchod.

Odmietnutie.

Strach.

Niečo, čo sa stalo a čo sme si často vôbec nevybrali.

A potom existuje druhý šíp.

Ten už niekedy vystreľujeme sami.

„Nemalo sa mi to stať.“

„Všetci ostatní to majú jednoduchšie.“

„Toto už nikdy nebude dobré.“

„Niečo so mnou nie je v poriadku.“

„Kým sa nezmení tamten človek, nemôžem byť v poriadku.“

Nemám túto myšlienku rada preto, že by hovorila:

Za svoje trápenie si môžete sami.

To by bolo nielen nepravdivé, ale aj dosť kruté.

Mám ju rada preto, že mi pripomína, že aj keď nemám pod kontrolou prvý šíp, niekedy môžem ovplyvniť aspoň to, koľko ďalších si pridám.

Medzi tým, čo sa stalo, a tým, čo urobím ďalej, môže byť malý priestor.

A niekedy je v tom priestore prekvapivo veľa slobody.

Optimizmus nie je tváriť sa, že sa nič nedeje

Mám rada optimistických ľudí.

Nie tých, ktorí na každú tragédiu odpovedia obrázkom západu slnka a vetou o pozitívnom mindsete.

Tých by som občas najradšej poslala veľmi pozitívne niekam.

Ok, kecám... len mi to znelo sympaticky. Väčšinou je mi to jedno.

Každopádne... Myslím iný optimizmus.

Taký, ktorý sa dokáže pozrieť na nepríjemnú vec a povedať:

Áno.

Toto je fakt zlé.

A čo teraz?

Možno práve to som sa najviac učila od ľudí okolo seba.

Od babky.

Od priateľov.

Od ľudí, ktorí si prešli niečím ťažkým a napriek tomu nestratili schopnosť mať radi svet.

Optimizmus pre mňa nie je presvedčenie, že všetko dobre dopadne.

To jednoducho nikto nevie.

Je to skôr presvedčenie, že aj keď niečo dobre nedopadne, pravdepodobne potom bude existovať nejaké ďalej.

Možno úplne iné, než sme chceli.

Ale ďalej.

Niektoré dni nemusíme vyriešiť celý život

Keď je človeku ťažko, chce často vyriešiť všetko naraz.

Čo bude o päť rokov.

Ako dopadne vzťah.

Či bude mať dosť peňazí.

Či urobil správne rozhodnutia.

Či niečo nenávratne nepokazil.

Mne pomáha vracať sa k oveľa menšej otázke:

Čo môžem urobiť teraz?

Niekedy je odpoveď veľká.

Odísť.

Zmeniť prácu.

Požiadať o pomoc.

Niečo dôležité konečne povedať.

Ale často je odpoveď úplne obyčajná.

Vyspať sa.

Niečo zjesť.

Ísť von.

Niekomu zavolať.

Dnes už nič neriešiť.

Skúsiť to znova ráno.

Alebo len chvíľu v pokoji zostať v tom ťažkom pocite... s pokorou a vierou, že to odznie, že aj to má svoj zmysel.

Babka by okolo toho asi nerobila veľkú filozofiu.

Pravdepodobne by niečo položila na stôl a povedala:

„Jedz.“

A možno je v tom nakoniec väčšia múdrosť, než som ako dieťa tušila.

Nie každú bolesť musíme okamžite pochopiť.

Nie každý životný príbeh musíme vyriešiť.

Niektoré veci stačí chvíľu niesť.

Ideálne nie úplne sami.

A potom zase urobiť ďalší krok.